OZNAČILI MA ZA BEZNÁDEJNÝ PRÍPAD

            „Od otca som od detstva počúvala, že nič neviem, že som nemotorná, čím vo mne vypestoval komplex menejcennosti. V jeho prítomnosti som bola zakríknutá a ustráchaná a neskôr už nielen v jeho prítomnosti. Mama nás zasa krásne obliekala, šila nám nové šaty od rána do večera, ale na nás, deti, mala málo času.
            Tento úvod k môjmu detstvu nie je o tom, aby som osočovala svojich rodičov, pretože vo výchove sa snažili, ako mohli. Ale aj oni si niesli z detstva svoje veľmi ťažké zranenia, ktoré spôsobili, že nevedeli dať deťom najavo lásku. Vedeli nám dať iné veci, ale nie najavo lásku, lebo oni sami ju neprežili.
            U nás doma sa nepilo. S alkoholom som sa stretla až na zábave v pätnástich. Tam som prvý raz pocítila, aké je víno fantastické. Robilo ma sebavedomou a problémy, ktoré som mala, akoby strácali dôležitosť. Na vysokej škole som si kúpila sama svoju prvú fľašu vína.
            Spočiatku som nevnímala seba ako človeka chorého. Potom, keď som si uvedomila svoju závislosť, tajila som ju. Keď som sa vydala, schovávala som si svoje fľaše po skriniach. Manžel, keď si ma bral, nevedel, že som závislá od alkoholu. Keď to zistil, začal byť ostražitý. Prehľadával skrine a všetky možné miesta, kde sa dal alkohol ukryť, pretože závislý človek je mimoriadne vynaliezavý v tom, ako oklamať svoje okolie.
            Absolvovala som ambulantné liečenia závislosti. Podávali mi Antabus, a ja som ho prepíjala alkoholom. Neviem, či viete, že prepíjanie Antabusu mohlo znamenať smrť. Potom som prešla niekoľkými ústavnými liečeniami. Bola som aj v jednej prominentnej liečebni v Čechách, za Prahou, a tam som sa cítila veľmi dobre. Bola som jednou z tých, ktoré sme boli postihnuté. Mohli sme sa navzájom jedna druhej vyplakať, vyžalovať. Boli tam lekárky, inžinierky, herečky. Väčšinou to boli vysokoškolsky vzdelané ženy a ich osudy boli otrasné. Bojovali o deti, o záchranu rodín, o domov. Mnohé z nich boli zúfalé a častokrát sa stávalo, že do liečebne prišla informácia: „vaša priateľka, ktorá odišla odtiaľto pred týždňom, už nežije“.
            Tam som sa prvý raz od lekára dozvedela informáciu, ktorá bola pre mňa neprijateľná: že závislosť na alkohole alebo na nejakej droge je silnejšia ako materinská láska. Ostro som ho odsúdila za takéto kruté vyjadrenie. Až po rokoch som mu dala za pravdu. Ženy alkoholičky však nie sú bezcharakterné, oni milujú svoje deti. Viem, čo som vytrpela pre deti, keď som ich nemohla mať pri sebe, keď som ich nemohla objať. Ale droga panovala nado mnou.
            Keď som odchádzala z liečenia, vždy mi bolo dobre. Ale keď som si predstavila prostredie, do ktorého sa vrátim, bolo mi zle. Lebo to bolo prostredie, ktoré vo mne závislosť vyvolalo. Nezvládla som ani cestu domov. Stala som sa „beznádejným“ prípadom. Jeden lekár, ktorý poznal môj príbeh, mi povedal, že mne už nikto na svete nemôže pomôcť.
            Rozpadla sa mi rodina. Vďaka Bohu moje deti nemuseli byť v detskom domove. Dcérku vychovávali rodičia a syna môj bývalý manžel. Za to som im dnes vďačná, lebo viem, že to bolo pre moje deti veľmi dôležité.
            Prišlo obdobie, že som si chcela vziať život. Nedokázala som žiť ani s alkoholom, ani bez neho. Keď som si predstavovala, čo všetko som spôsobila svojim deťom a manželovi, boli to dýky do srdca. Uverila som tomu, že som sa narodila iba preto, aby som priniesla ľuďom bolesť.
            Potom som sa v záhradnej reštaurácii zoznámila s jedným mužom. Prejavil o mňa záujem a hoci neskôr zistil, že mám veľké problémy s alkoholom, začal sa o mňa starať. Dnes je to môj druhý manžel. 
            A stala sa ďalšia zvláštna vec. Moja dcéra už ako vysokoškoláčka prišla za mnou a povedala mi: „Mama, je tu niekto, kto ťa veľmi miluje.“ „A to je kto?“ opýtala som sa ironicky. „Je to Ježiš.“ V momente som svoju dcéru poslala na psychiatriu, aby sa šla liečiť, lebo je šibnutejšia ako ja. Priniesla mi Bibliu, ale keď som ju otvorila, vonkoncom ma to nezaujalo a nechala som ju ležať tak. Ale dcéra s priateľom, ktorý je dnes jej manželom, chodievali za mnou a snažili sa svedčiť mi o Božej láske.
            Darovali mi knihu Boh je nádej pre alkoholika, ktorú napísal istý Bohom uzdravený alkoholik. Čítala som ju a všetko v nej som spochybňovala. Ale práve pri tejto knihe som sa prvý raz opýtala, či nemôžem sa aj ja stať uzdravenou ženou.
            Chcem spresniť, že ja som sa narodila do rodiny nábožensky veľmi vlažnej. Do kostola sme nechodili pravidelne. A keď som videla správanie známych kresťanov, utvrdila som sa v presvedčení, že Boh určite neexistuje.
            O päť rokov po tom, ako mi prvý raz dcéra povedala, že Boh ma miluje, som v kuchyni umývala riad. Myslela som na jediné - ako by som potrebovala piť. No nemala som za čo. Zrazu mi padol na nohu hrniec. Chcela som poriadne zahrešiť, lebo ma to veľmi zabolelo. Ale zrazu sa stalo niečo nevysvetliteľné. Padla som na kolená, tam na podlahe v kuchyni, a následne som bola tak objatá Božou láskou, že to ani nedokážem vypovedať. Cítila som takú lásku, že som chcela umrieť, lebo nikdy mi tak dobre nebolo. Všetku špinu svojej závislosti som začala zo seba vylievať. Neviem, ako dlho to trvalo, či hodinu, dve alebo tri.
            A keď som ráno vstala, po veľmi dlhej dobe som bola šťastná. Zázračne som odvtedy nijaký alkohol nepotrebovala. Nemala som nijaké abstinenčné príznaky, hoci predtým, keď som alkohol nemala, to bývalo strašné. Po dvadsiatich rokoch som bola oslobodená od závislosti. Bolo to víťazstvo Božie, nie moje.
            Keď som vzala do ruky Bibliu, zrazu som tam nachádzala úžasné veci, ktoré zaplnili prázdnotu v mojom vnútri. Pila som ju ako živý prameň, doslova hltala ako prúdy živej vody. Cez dcéru som našla kresťanské spoločenstvo, zmenila som okruh priateľov. Odrazu som začala vnímať krásu prírody, nevedela som sa „dokochať“, keď som počúvala spev vtákov či šum lístia.
            Vrátila som sa do práce. Prvý deň nástupu do školy, kde som pred rokmi pracovala ako učiteľka, bol pre mňa strašný. Všetci poznali moju minulosť a neskôr som sa dozvedela, že riaditeľ bol pripravený, že ma čoskoro vyhodí. Dnes pred tými mladými chlapcami a dievčatami svedčím o nebezpečenstve alkoholu a o sile Božej lásky.
            To, čo poviem na záver, bude znieť možno zvláštne, ale je to tak. Dnes dokážem ďakovať aj za tie hrôzy, ktoré som prežila, pretože keby som nikdy nepadla až na samé dno, možno nikdy by som Boha nepotrebovala a dnes by som mu nebola tak blízko.“

                                                                       (spracované podľa relácie Rádia Lumen)

Ježišovo vzkriesenie je ako pokračujúci dej, ktorý ako skrytá ponorná rieka preteká dejinami a príbehmi ľudí a vytryskne na povrch všade tam, kde život nejakého človeka vydáva svedectvo, že Kristus je živý.                                                                         (Tomáš Halík)